Putovanie v čase, alebo čo dal rok 2017 v Ponickej jaskyni

Prvé mesiace v roku sme venovali hlavne hľadaniu výduchov, lebo oba vchody do jaskynného systému (Ponor aj Rudolfšachta) neuveriteľne nasávajú. V priľahlom území sme však nenašli žiadne miesto s odtopeným snehom, nie to ešte výpar. Kontrolou susednej Železnej šachty a priestorov pod ňou sme zistili, že táto nedýcha a nie je takto spojená so systémom. Bude v nej ale nutne treba opraviť paženie okolo šachty.

Po doliečení rozbitých lakťov a kolien s novými chráničmi od Ježiška sme opäť začali drviť v podzemí. Najprv sme zamerali celú vetvu od Rudolfšachty a napojili sme ju na polygón na riečisku. Vrátili sme sa v čase a oprášili sme závesný banský kompas a sklonomer a použili sme metódu Rötlingerových ťahov, t.j. použitie závesného banského kompasu v magneticky porušenom prostredí, v chodbách zapažených banskou oceľovou výstužou a železobetónovými pažnicami. Meračky sme spracovali a THERION nám okrem mapy vysypal aj údaj o celkovej dĺžke hlavného polygónu, ktorý dosiahol v r. 2017 dĺžku 921 m, pri prevýšení 29 m.

Keďže prechod touto vetvou na riečisko a hlavne návrat na povrch bol veľmi nekonformný, začali sme krátke vertikálne stupne vystrojovať drevenými rebríkmi, stupačkami a pomocným lanom.

Tak som sa aj ja mohol vrátiť v čase o vyše 20 rokov a zase som videl odvrátenú stranu Mesiaca nad výtokovou stenou druhého sifónu a opäť som sa dostal aj do Mamutieho dómu, v ktorom som nebol od roku 1992, kedy sme ukončili prieskum Ponickej jaskyne pre neskutočné znečistenie podzemia z priľahlého hnojoviska.

Na povrchu stojí dávno prázdne hnojovisko bez hnoja a znečistenie podzemia spolu s tonami odporných metrových dažďoviek odplavili povodne v r. 2009 a 2010. A tak sme sa vrátili v čase, do čistej vody, na čisté riečisko, aj tu do čistej jaskyne a do čistého blata pod Rudolfšachtou. Všetkým, ktorí tu v r. 2017 boli sa tu veľmi páčilo a boli riadne vyvalení, čo sa tam pár metrov pod povrchom ukrýva a veru ja s nimi.

Musíme nájsť kade dujú jaskynné vetry, objaviť tie neznáme chodby a priestory a dostať sa do nich. Veď po Oraveckú vyvieračku je to ešte poriadne ďaleko.

Ešteže je tu príroda. Tá je aj tu mocnejšia ako ľudská blbosť.

Ďakujem makačom.

Števo

Foto: Martin Budaj, Iveta a Števo Mlynárikovci